Parvoviróza ošípaných
Skúsenosti s vakcináciou parvovirózy
Parvovírus prasiat (PPV) sa vyskytuje v chovoch prasiat na celom svete. Vyvoláva poruchy reprodukcie, pre ktoré sú typické úhyny embryí a plodov. Infikované prasnice sú obyčajne bez klinických príznakov. Vzhľadom k ubikvitárnemu výskytu je veľká časť chovov enzooticky zamorená a väčšina prasníc má špecifické protilátky. Chránenosť prasníc vzniká v dôsledku prirodzenej infekcie a obyčajne býva doživotná. Nakazia sa predovšetkým vnímavé prasničky v dobe ich zaraďovanie do chovu. K infekcii dochádza najčastejšie oronazálnou cestou a transplacetárnym prenosom sa následne infikujú vyvíjajúce sa plody.
Pôvodcom ochorenia je veľmi malý DNA vírus patriaci do čeľade Parvoviridae (lat. parvus = malý). Prasačí parvovírus je termostabilný, rezistentný k širokému rozpätiu pH (od 3 do 9) a pomerne odolný k bežným dezinfekčným prostriedkom, perzistuje vo vonkajšom prostredí aj niekoľko mesiacov. Zistilo sa, že na podlahách kotcov zostáva virulentný až 4 mesiace. Prostredie sa tak stáva jedným z dôležitých zdrojov infekcie. Vylučovanie vírusu po infekcii je krátkodobé a jeho koncetrácia vo výkaloch, moči a nosových sekrétoch je pomerne nízka. Hlavným zdrojom infekcie sú intrauterinne infikované plody vypudené pri pôrode, prípadne aborte. Ďalším mechanizmom šírenia je fenomén imunotolerancie. Pokiaľ sú plody infikované do 55. dňa gravidity, imunitný systém fétov nerozozná cudzí antigén. Prasiatka sa tak rodia bez špecifických protilátok, ale s perzistujúcou virémiou. U imunotolerantných jedincov je možné izolovať vírus z obličiek, semeníkov a tekutiny semenných váčkov až do veku 8 mesiacov. Nebezpečným zdrojom infekcie sú potom hlavne kanci, ktorí šíria nákazu na prasnice prostredníctvom umelej inseminácie. Vírus môžu prenášať aj vnímaví infikovaní kanci. Počas akútnej fázy ochorenia vylučujú vírus najmä semenom. Parvovírus je možné izolovať aj z lymfatických uzlín skróta.
K poruchám reprodukcie séronegatívnych prasníc dochádza ak sú infikované v prvej polovici gravidity. Ak dôjde k infekcii v prvých 14 dňoch gravidity, embryá odumrú a bez zbytkov sa vstrebajú. Ochorenie sa prejaví „prebiehaním“ v rámci pohlavného cyklu. Ak sa prasnice nakazia medzi 21. až 35. dňom gravidity, embryá tiež odumrú, rezorbujú sa a dôjde k oneskorenému nástupu nasledujúcej ruje. V prípade, že infekcia prebehne po 40. dni, , plod síce odumrie ale nemôže sa už vstrebať a výsledkom je jeho mumifikácia. Ak dôjde k nakazeniu v druhej polovici gravidity (po 70. dni gravidity), plody môžu reagovať tvorbou protilátok a prežívajú bez poškodenia. Transplacentárnou cestou sa obyčajne nakazí len časť vyvíjajúcich sa plodov.
Ochorenie sa v chove prejavuje najmä poruchami reprodukcie. Spočiatku sa pozoruje časté „prebiehanie“, oneskorený nástup ruje, poruchy zabrezávania a málo početné vrhy. Príznaky, ktoré sú charakteristické pre epizootický priebeh ochorenia, rodenie mŕtvych mláďat, časté úhyny novorodencov, málo životaschopné prasiatka a neplodnosť prasníc, prípadne aborty, ustupujú pri enzootickom priebehu do pozadia a hlavným príznakom je zvyšujúci sa počet mumifikovaných plodov. U nakazených kancov obyčajne nedochádza k poruchám plodnosti a libida.
Parvovirózu je potrebné odlíšiť od porúch reprodukcie vyvolaných v dôsledku iných príčin. Od ochorení pohlavného aparátu sa líšia inaparentným priebehom, neprítomnosťou abortov (alebo len ojedinelý výskyt) a chýbajú vývojové anomálie plodov. Definitívnu diagnózu je však možné stanoviť až na základe laboratórnych vyšetrení. Na dôkaz vírusu sú najvhodnejšie mumifikované plody menšie ako 16 cm, ktoré svedčia o infekcii okolo 40. – 50. dňa gravidity. Väčšie mumifikované plody alebo mŕtve či živo narodené prasiatka sa na izoláciu vírusu nehodia. V ich tkanivách sú už prítomné špecifické protilátky, ktoré sťažujú dôkaz vírusového antigénu. Ak nie je k dispozícii tkanivo mumifikovaných plodov, je vhodné použiť na potvrdenie diagnózy serologické vyšetrenie. Na tento účel sa používa virus neutralizačný (VN) alebo hemaglutinačno - inhibičný test (HIT). Nakoľko parvovírus je v stádach prasiat významne rozšírený, nemá jednorazové vyšetrenie krvného séra diagnostický význam. Parvovirózu potvrdzuje prítomnosť špecifických protilátok zistená v súvislosti z výskytom porúch reprodukcie, ktorá je naviac zvýraznená zreteľnou dynamikou titrov. Z tohto dôvodu sa v intervale 2 až 4 týždňov odoberá ďalšia vzorka krvi. Hladiny hemaglutinačno - inhibičných protilátok pri akútnej infekcii môžu byť vysoké. Na ochorenie parvovirózou však poukazuje už titer 1: 256 spojený s dynamickým zvýšením po infekcie. Dôkaz špecifických protilátok v plodoch, v telových tekutinách mŕtvo narodených prasiat a v krvných sérach novorodencov pred prvým príjmom kolostra, spoľahlivo poukazuje na intrauterinnú infekciu.
Prasatá s parvovirózou sa neliečia. Chovy prasiat je možné udržovať prosté ochorenia za predpokladu, že novo zakúpené zvieratá pochádzajú zo zaručene neinfikovaných chovov a sú počas karantény znovu serologicky vyšetrené. Nakoľko väčšina chovov je enzooticky zamorených, je potrebné prasničky pred zaradením do reprodukcie vakcínovať alebo vystaviť prirodzenej infekcii, čo je nespoľahlivá metóda. Prvú vakcináciu proti parvoviróze inaktivovanou očkovacou látkou je vhodné urobiť v chove plošne tak, že sa očkuje celý stav zvierat základného stáda. U mladých prasničiek a kancov sa doporučuje vakcínovať až v dobe, keď dochádza k vymiznutiu kolostrálnych protilátok (tj. okolo 6. mesiaca veku). Očkované prasničky sa zaraďujú do infikovaného stáda najskôr 14 dní po revakcinácii. Vakcinácia indikuje relatívne nízke titry špecifických protilátok, ktoré ale v prípade infekcie zabránia rozvoju virémie a transplacentárnemu prenosu vírusu na embryá a plody.
